Strieborná minca 200 Kč Josef Suk 150. výročie narodenia 2024 Standard

Josef Suk - 150. výročie narodenia

Na rubovej strane mince je portrét Josefa Suka. V opise na rube mince je uvedený text "JOSEF SUK" a číslice letopočtu "1874 - 2024". Pod portrétom je faksimile podpisu Josefa Suka. Iniciály autora mince MgA. Petry Čánskej, ktoré sú tvorené zložením písmen "P" a "Č", sa nachádzajú pri spodnom okraji mince.

Na lícnej strane dvestokorunáka je zobrazený husľový korpus na autogramiáde Jozefa Suka. Na ostrohe tohto korpusu je zvislý text "ČESKÁ REPUBLIKA" a pod ním vodorovný text s označením nominálnej hodnoty a skratkou peňažnej jednotky "200 Kč".

Josef Suk starší (4. januára 1874 - 29. mája 1935) bol český hudobný skladateľ, huslista a pedagóg. Jeho lyrická hudba ho radí medzi najvýznamnejších predstaviteľov prelomu romantizmu a moderny. Bol starým otcom husľového virtuóza Josefa Suka ml. a zaťom a žiakom skladateľa Antonína Dvořáka.

Narodil sa v rodine riaditeľa školy v malej obci Křečovice pri Neveklove ako najmladší z troch detí. Prvé husle dostal v ôsmich rokoch, ale učil sa hrať aj na klavíri a organe.

Už ako jedenásťročný začal študovať hru na husle a akciu na pražskom konzervatóriu. Jeho druhým profesorom hudobnej skladby bol Antonín Dvořák, s ktorého dcérou sa v roku 1897 oženil.
Počas štúdia sa spriatelil s ďalšou významnou osobnosťou, Oskarom Nedbalom. Spolu s Nedbalom a ďalšími dvoma spolužiakmi založil v roku 1892 České kvarteto, ktoré sa stalo prvým profesionálnym komorným súborom v Čechách a dosiahlo úspech aj v zahraničí. Zo sláčikového kvarteta odišiel po štyridsaťjeden rokoch v roku 1933 zo zdravotných dôvodov.

Komponovaniu sa venoval už ako chlapec a niektoré z týchto diel sa hrajú dodnes. V mladosti ho veľmi inšpirovala osobnosť a dielo Antonína Dvořáka. Jeho poetická a lyrická hudba, ktorá nadväzovala na romantizmus, odrážala skladateľovo osobné šťastie a jeho ľúbostný vzťah s manželkou Otíliou. Medzi najznámejšie diela z tohto obdobia patria Sláčiková serenáda (1892) a Symfónia E dur (1899) a spracovanie rozprávky Júliusa Zeyera Radúz a Mahulena (1898).

Premena jeho tvorby nastáva na začiatku nového storočia. Po smrti svojho svokra v roku 1904 a manželky o rok neskôr prešiel obdobím smútku, ktorý ovplyvnil aj jeho hudbu. Pracuje na symfonických dielach, ktoré vo svojom celku patria k vrcholom hudobnej lyriky. Patria k nim symfónie Azrael (1906), hudobná báseň Príbeh leta (1907 - 1909), Zrenie (1912 - 1917) a Epilóg (1920 - 1933).

Od roku 1922 bol profesorom a štyrikrát rektorom Pražského konzervatória. Vyučoval kompozíciu v majstrovskej triede a medzi menami jeho žiakov sú osobnosti ako Jaroslav Ježek a Bohuslav Martinů.